Je to tak

Som zviknuty davat viac ako brat. Nemyslim po materialnej stranke. Ide mi skor o tu citovu. Vzdy, ked mal niekto nejaky problem alebo ho nieco trapilo, nemal som problem vypocut, poradit ci pomoct. Clovek si povie, ze kde potom je problem. Ze asi mam potom problem pomoct. Vobec nie. Trapi ma len to, ze ked sa jedna o moje problemy, tak ako keby si zrazu nikto nevedel spomenut, ze ja som pomohol vzdy. Nehovorim, ze si nedokazem so svojim trapenim poradit sam ale cloveku pomoze ked pociti aspon naznak sucitu. Nestazujem sa. Len davam svoje myslienky a pocity von. Snazim sa vyjadrit, ze ludom dnes robi velky problem vcitit sa do trapenia inych. Nehovorim len o sebe. Dnes musi matka choreho chlapca prosit ludi o pomoc v televizii. Je smutne, ze sme dospeli az tam, ze musime verejne pred tisickami cudzich ludi zobrazit nase trapenie aby sme sa dockali pomoci. Dnes sa vas uz snad nikto neopyta ci vas nieco trapi. Dnes je hlavne mat vela penazi, kupovat za ne domy a drahe auta a kaslat na potreby obycajnich ludi. Hlavne ze v televizii sa mozme pozerat na to ako sa nasa "smotanka" zabavala na plese v Opere. Koho to zaujima ? Nech si robia co chcu ale preco nas tim musia este aj relacie krmit ? Viem, ze to co hovorim je trochu povrchne ale myslim si, ze vela ludi bude so mnou suhlasit. Chcu nam nanutit umelu realitu, ze vsetko funguje ako hodinky a popri tom sa tu uz nenajde ani clovek ochotny pomoct dobrej veci...