Kolobeh myšlienok

Tak som tu znova. Sľúbil som si, že konečne napíšem niečo pozitívne, ale nejako sa mi to nedarí. Môj život bol už ako tak dobrý. Mal som vážny vzťah, mal som kúsok maturít za sebou a viac menej nič nečakané sa v mojom živote nedialo. Akosi som ale asi malo klopal na drevo keď sa všetko zmenilo. Mojou vinou sa mi zrútil ročný vzťah, čo ma strašne mrzí, a takisto sa začalo meniť všetko okolo. Začal som si uvedomovať, že vlastne nič nemám. Nemám kamarátov čo by ma vytiahli von keď je mi nanič. Nemám kamarátov čo by sa zaujímali o moje problémy. Znovu sa dostávam do situácie, kedy mam pocit, že som tu sám. Nikto sa o mňa nezaujíma, nikoho zrazu nepoznám. Ľudia, ktorých som poznal vďaka priateľke sú teraz proti mne. Snažil som sa nikomu ďalej neubližovať a všetko sa otočilo proti mne. Takisto aj problémy v rodine nezapríčinené mnou nakoniec vytvorili zo mňa toho najhoršieho i keď som sa len snažil aby bolo všetko dobre. Niekedy mam pocit, že to nejde. Sú tu ľudia, ktorí sú iní ako väčšina ľudí čo poznám, teda je tu človek. Človek, s ktorým sa cítim super a nemusím myslieť na to všetko okolo. Avšak to všetko okolo mňa spôsobuje to, že sa asi nikdy neodvážim povedať mu (jej) do oči, čo cítim aby som sa znovu nepopálil. Blíži sa doba kedy sa z Bane pomaly vytratím na internát a ja mam pocit, že tu neni človek, ktorému by som tu chýbal, človek ktorý by sa tesil na to, kedy sa vrátim a kedy sa znovu uvidíme. Takto nejako sa cítim po 18 rokoch života v tomto meste. Odsudzovaný a sám bez lásky a pochopenia. Smutne.